Zriaďovateľom Tekovskej knižnice v Leviciach je Nitriansky samosprávny kraj

O nás: Novinky

Spomienka na Hviezdoslava

Celé Slovensko si dnes pripomína 100. výročie úmrtia nášho najvýznamnejšieho básnika, dramatika, spisovateľa a prekladateľa Pavla Országha Hviezdoslava. V radoch dospelých či školopovinnej mládeže asi nie je veľa tých, ktorým by toto meno bolo neznáme – stretávame sa s ním už od školských čias a nachádzame ho nielen na tituloch jeho kníh, ale bolo po ňom pomenovaných aj množstvo ulíc, námestí, dokonca i obec, vodopád či planétka.

Pavol Országh Hviezdoslav sa narodil 2. februára 1849 v obci Vyšný Kubín v rodine zemana, garbiara a roľníka Mikuláša Országha–Vyšňanovie a Terézie, rodenej Medzihradskej. Mal brata Mikuláša a sestru Máriu. Jeho rodičia boli síce zemianskeho pôvodu, no živili sa roľníckou prácou na vlastnom malom hospodárstve.

Po absolvovaní ľudovej školy v rodnom kraji ho poslali v roku 1862 na stredoškolské štúdiá: prvé tri triedy vyštudoval na gymnáziu v maďarskom Miškovci, kde býval u svojho bezdetného strýka Pavla. Mladý Hviezdoslav nechodil domov ani na prázdniny, ostával v Miškovci, kde preštudoval celú strýkovu knižnicu – tu získal vzťah k poézii, obľúbil si diela maďarských básnikov a začal písať svoje prvé básne po maďarsky. Po strýkovej smrti v roku 1865 sa však vracia domov na Slovensko a nastupuje na Evanjelické lýceum v Kežmarku, kde v roku 1970 dokončil stredoškolské štúdiá. Tu počas štúdia a ľudského dozrievania dospel k slovenskému národnému povedomiu a začal tvoriť v slovenčine.

Neskôr sa presťahoval do Prešova, kde študoval na Právnickej akadémii. Štúdium ukončil v roku 1872 a začal pôsobiť ako advokátsky koncipient v Dolnom Kubíne, Martine a Senici. V roku 1875 v Budapešti vykonal advokátske skúšky a otvoril si v Námestove samostatnú advokátsku prax. Väčšinu času prežil na Orave, kde pôsobil ako člen súdu a vedúci filiálky Tatrabanky. V roku 1876 odišiel do Dolného Kubína, kde sa stal sudcom, v štátnej službe však vydržal iba krátky čas, v roku 1879 sa vrátil k slobodnému advokátskemu povolaniu znovu v Námestove, kde zotrval nasledujúce dve desaťročia. V roku 1899 sa presťahoval opäť do Dolného Kubína, no tu sa mu už nepodarilo pokračovať v advokátskej praxi, a tak sa jej v roku 1902 formálne vzdal. Venoval sa už len literárnej tvorbe, pôvodnej i prekladateľskej, za ktorú dostával mnohé ocenenia. 

Na rozpútanie 1. svetovej vojny reagoval z pozície neochvejného humanistu lyrickým cyklom Krvavé sonety (napísaným v auguste – septembri 1914), ktorý však mohol byť publikovaný až po skončení vojny. V máji 1918 viedol slovenskú delegáciu na oslavách 50. výročia vzniku Národného divadla v Prahe, pričom do svojho prejavu na tejto kultúrnej slávnosti vložil náznak možného blízkeho spolužitia Slovákov a Čechov. Koncom toho istého roku nadšene privítal vznik Česko-Slovenska a s ním aj utvorenie reálnych perspektív pre slobodný rozvoj slovenského národného života. Roku 1919 ho poctili čestným doktorátom filozofie na Karlovej univerzite v Prahe. Krátko nato sa v roku 1921 začal rapídne zhoršovať jeho zdravotný stav, po liečení v Prahe a Luhačoviciach napokon 8. novembra 1921 zomrel v Dolnom Kubíne, kde je aj pochovaný.

Čo sa týka osobného života, v máji 1876 sa oženil s Ilonou Novákovou, dcérou evanjelického seniora v Dolnom Kubíne. Ich manželstvo bolo bezdetné. Roky 1887 – 1889 bol pre neho obzvlášť neľahké: jeho matka, otec i jeho brat Mikuláš zomreli, a tak sa s manželkou rozhodli, že si adoptujú obe Mikulášove deti, Jaroslava a Sidóniu, pretože ich matka (Hviezdoslavova švagriná) o ne neprejavovala záujem. Tragédie však známeho spisovateľa neopúšťajú, pretože v lete 1915 zakrátko po sebe zomierajú obe Hviezdoslavove adoptívne deti.

Dva pohľady na osobnosť Hviezdoslava

Zatiaľ čo Hviezdoslavov otec zrejme holdoval alkoholu, básnik bol stúpencom triezvosti. „Do spoločnosti málo chodieval a do hostincov vôbec nie. V požívaní liehových nápojov bol veľmi mierny, Jeho náruživosť bolo fajčenie cigár. Do zábavných krúžkov šiel jedine po svoju ženičku, keď bola niekedy na kávičke. Vtedy, keď sa blížila hodina rozchodu spoločnosti, šiel po svoju Ilonku,“ napísal o básnikovi spisovateľ Ladislav Nádaši-Jégé. Podľa jeho spomienok bol Hviezdoslav vášnivým rybárom.

„Rád sedával v tme, v zime bývali dvierka na peci otvorené a v tomto pološere, ožiarenom len ružovým svitom pece, bol najzhovorčivejší, vtedy dal nahliadnuť do tajov svojej citlivej duše,“ spomínala básnikova manželka Ilona Nováková.

Tvorba

Jeho skorší pseudonym bol Jozef Zbranský, neskôr si vyvolil umelecké meno Hviezdoslav. Ako advokátsky koncipient v Senici napísal Hviezdoslav báseň, ktorá objasňuje vznik jeho básnického mena. Napísaná je na súdnom spise a končí sa nasledovne:

„Vy nadšene nado mnou plápolajúce hviezdy,

váš pohľad noc tak utešenou robí.

Ach, vás ja vídam, vídam vždycky rád,

vo vás od mladi zvyknem sa kochať;

od vás si meno slávne požičav,

vedzte, že zvem sa Pavol Hviezdoslav.“

Jeho literárne začiatky neboli jednoduché. Ešte počas štúdií začal písať prvé básne v maďarčine a nemčine, neskôr nadviazal na tvorbu slovenských básnikov, najmä na dielo Andreja Sládkoviča. Postupne sa vyformoval na typ literáta usilujúceho sa dosiahnuť vysokú mieru univerzálnosti svojho diela ako celku. Svoju tvorbu rozvíjal po línii lyrickej (reflexívna a prírodná lyrika) a epickej, ktoré realizoval veršom. V oblasti drámy sa pokúšal kombinovať verš s prozaickou vetou. Samostatný okruh v jeho diele tvorí tzv. biblická epika. Po roku 1900 dominujú v jeho tvorbe kratšie útvary – balady, historická epika a básne s ľúbostnou tematikou.

Ako tvrdí slovenský herec a recitátor Štefan Bučko, dielo Pavla Országha Hviezdoslava je originálne v tom, ako majstrovsky vedel uchopiť témy, ktoré nepodliehajú času. Podstata diela slovenského barda vychádza zo základných filozofických otázok - kto som, odkiaľ prichádzam a kam smerujem. „Tie otázky sú univerzálne, ale ich spracovanie zasiahne prijímateľa len vtedy, keď je vyjadrené osobne. Osobný čin si žiada aj morálne hodnotenie. A to, samozrejme, Hviezdoslav veľmi dobre vedel. Jeho lyrika je napospol osobná. Aj vtedy, keď je hodnotiaca,“ povedal Bučko pre TASR.

Najlepšie to azda vystihujú slová Stanislava Šmatláka: „...existenčná previazanosť k úzkemu okruhu rodného kraja stala sa Hviezdoslavovi životným údelom, ktorý si možno nezvolil dobrovoľne, ale ktorý prijal celkom vedome a natoľko bytostne, aby sa vedel s ním stotožniť nielen "na chlebovej postati" (ako malý vidiecky advokát), ale aj ako tvorivý človek, tráviaci veľkú a pre neho samého podstatnú časť života "v službách ducha" cez aktivitu "v skvúcich sieňach poézie". Tak sa stala dobre viditeľnou skutočnosť, že práve tento "plytkej Oravienky brodič bojazlivý" – ako sa nazval, keď prekladal Shakespearovho Hamleta – patrí k najuniverzálnejším duchom slovenskej literatúry a národnej kultúry vôbec; a že architektúra jeho básnického diela monumentálnosťou koncepcie i vnútornou členitosťou slovesnej realizácie je javom literárne jedinečným.“

Významnou súčasťou Hviezdoslavovej tvorby je aj jeho prekladateľská činnosť. Prekladal diela ruských básnikov (A. S. Puškin, M. J. Lermontov), nemeckých básnikov (J. W. Goethe, F. Schiller), ale tiež prekladal diela z poľštiny (A. Mickiewicz, J. Słowacki). Prekladal aj divadelné hry z angličtiny (W. Shakespeare), z maďarčiny preložil verše S. Petőfiho a hru I. Madácha Tragédia človeka.

Čo dodať na záver?

„Keby pánboh veľký

počul prosbu moju:

celý život by mi

padnul ku pokoju.

Žiadam si ja často,

žiadam so slzami:

skorej, moji milí,

ostať medzi vami.“

Uvedené verše pochádzajú z Hviezdoslavovej básne Prosba, ktorú napísal v počiatkoch svojej tvorby a ktorá bola súčasťou jeho literárneho debutu Básnické prviesenky Jozefa Zbranského (1868). Pánboh jeho prosbu vypočul – Hviezdoslav ostal medzi nami. Napriek faktu, že od jeho úmrtia uplynulo už storočie, jeho diela sú stále živé. Nám ostáva už len jediné – nájsť si k nim opäť cestu.

Text: Anna Medzihradská

Zdroj fotografií: internet

Bibliografia:

Šmatlák Stanislav: Na návšteve u Hviezdoslava, Mladé letá, Bratislava, 1974

Hviezdoslav Pavol Országh: Básnické prvotiny I., Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1955

Juráňová Jana: Žena moja drahá (P. O. Hviezdoslav manželke Ilone), Slovart, Bratislava, 2016

https://www.litcentrum.sk/autor/pavol-orszagh-hviezdoslav

https://sk.wikipedia.org/wiki/Pavol_Orsz%C3%A1gh_Hviezdoslav

https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/606313-akym-clovekom-bol-hviezdoslav/

https://www.teraz.sk/spravy/bucko-hviezdoslav-majstrovsky-uchopil/588659-clanok.html

Copyright © 2006 - 2021 Tekovská knižnica v Leviciach
Web dizajn a redakčný systém SwiftSite od spoločnosti ELET systems | Vyhlásenie o prístupnosti